Pôvod a krátka história

Svätý Benedikt nemal pravdepodobne zámer vytvoriť rehoľu, alebo nejakú novú formu kresťanského života. Bol jednoducho mníchom v existujúcej a rozvíjajúcej sa mníšskej tradícii a to pustovníckej i cenobitskej. Jeho Regula sa objavuje v 6. storočí, vzniká však v prúde mnohých predchádzajúcich vplyvov. Pôvod mníšskeho hnutia ostáva zahalený tajomstvom, no prvé písomné zmienky pochádzajú z 3. storočia. Egypt, najmä povodie Nílu, ale i Palestína, Sýria, Severná Afrika, Itália, Južná Gália, Španielsko, Írsko a iné miesta — to sú lokality prvých rodiacich sa ostrovov pokoja, ostrovov života v ústraní modlitby, spoločenstva, prebývania pod mocnou rukou Boha.

Korene týchto snáh treba hľadať priamo pri večnom prameni pravdy, v úctivom prijímaní slov Svätého písma. Život „per ducatum evangelii“, tak to neskôr nazve Benedikt v Prológu svojej Reguly. Pod vedením radostnej zvesti o Bohu — takto sa snažili nachádzať dokonalosť i jeho predchodcovia. „Čokoľvek konáš alebo hovoríš, pre všetko hľadaj svedectvo Písma,“ to sú slová sv. Antona Veľkého, egyptského pustovníka (AP 3). Svätý Pachomius — otec púšte, označuje evanjelium za svetielko, ktoré má viesť bratov. Patriarcha východnej mníšskej tradície sv. Bazil Veľký z Kapadócie svoje predpisy tvorí na doslovných citátoch zo Starého i Nového zákona, podobne i učiteľ milosti sv. Augustín z Hippo vo svojej predstave o organizácii spoločného života. Takto sa napokon Písmo Sväté stane i jedným z fundamentálnych pilierov mníšskej spirituality. Evagrius Pontikus, cez neho snáď i Origenov vplyv, sv. Ján Kasián, sv. Hieronym so svojím asketickým spoločenstvom v Ríme a neskôr v Betleheme, ale i sv. Martin z Tours v Gálii, sýrsky sv. Simeon Stylita a írsky misionár sv. Patrik — sú otcami, ktorí v období od konca 2. storočia až do konca 5. storočia zapaľovali ohne veľkého dobrodružstva hľadania foriem dokonalého kresťanského života v Európe i mimo nej. Ich výroky, spisy, životopisy, ale najmä ich život sa stali príkladmi, ktoré priťahovali a vzbudzovali nadšenie a svätý zápal. Osobnosť Benedikta z Nursie prichádza práve do týchto prúdov.

Na krásnych evanjeliových princípoch začína klíčiť mníšska tradícia. Pomaly, ale dôsledne. Od askézy a snahy o špecifický zasvätený spôsob života v rámci cirkevných obcí sa začína odvíjať cesta do púšte. A to doslova, alebo i v prenesenom, duchovnom zmysle. Cesta anachorétov, ktorí sa oddeľujú od bežného sveta. Ale len z jediného a práve preto fyziologického dôvodu — z lásky k Bohu.

Benediktíni na Slovensku

Presné správy o tom, kedy sa benediktíni po prvýkrát na Slovensku usadili, sa nezachovali. Prvé stopy však siahajú pred misiu sv. Cyrila a sv. Metoda. Podľa spoľahlivých údajov možno začiatok ich pôsobenia s istotou klásť na rozhranie 9. až 10. storočia. Vtedy sa už s benediktínskymi kláštormi stretávame na území takmer celej Európy.

Významnou osobou v procese christianizácie Panónie bol vzdelaný benediktínsky opát Alkuin z Yorku, ktorý pôsobil na dvore Karola Veľkého. Vypracoval katechizmus pre franských misionárov. Z obdobia okolo roku 800 pochádza Cuthbertov evanjeliár, ktorého autorom bol íroškótsky mních. Námety na výzdobu manuskriptu podľa niektorých odborníkov čerpal z územia, na ktorom žili Slovania spolu s Avarmi. Pravdepodobne išlo o územie v okolí Devína.

Za vlády uhorského kniežaťa Gejzu (970-977) sa do misijnej činnosti aktívne zapojili bavorskí misionári. Do tohto obdobia (v rokoch 971-972) spadá aj pôsobenie benediktínskeho mnícha Wolfganga, ktorý sa neskôr stal regensburgským biskupom. Gejzov syn sv. Štefan (977-1038) zriadil v kráľovskom sídle v Ostrihome metropolu; neskôr vznikajú ďalšie sufragánne biskupstvá. Postavilo sa mnoho kostolov, škôl i kláštorov. Výchovou jeho syna Imricha bol poverený benediktínsky mních Gerhard, ktorý sa okolo roku 1030 stal čanádskym biskupom. Za vlády sv. kráľa Štefana prichádzajú do krajiny mnísi z kláštorov Montecassino, Ravenna, Cluny. V polovici 9. storočia postavili kláštor na Zobore. Odtiaľ sa šírila misijná činnosť benediktínov popri cestách na sever a na východ po území terajšieho Slovenska. Na Liptove sa strediskom pustovníckeho pôsobenia stala Svätá Mara, kde bol kostol i kláštor. V kotline boli aj ďalšie benediktínske kostoly s malými kláštormi. Benediktíni sa zjavujú aj na Pohroní (Radvaň nad Hronom), v Turci, na Spiši (Spišské Podhadie, Štiavnik), na Považí (Nové mesto nad Váhom). Niektoré z týchto miest sa neskôr stali opátstvami, niektoré nadobudli charakter pútnických miest.

V roku 1075 bolo založené opátstvo v Hronskom Beňadiku. Po roku 1500 sa podriaďujú všetky kláštory Uhorska arciopátstvu sv. Martina v Pannonhalme. V období tureckej expanzie, nepokojov, protihabsburgských bojov dochádza k pustnutiu kláštorov. Napriek rôznym snahám o obnovenie pôvodného stavu opátstiev sa v 18. storočí prejavuje nepriaznivý vplyv osvietenstva, ktorý sa rôznymi zásahmi snaží eliminovať aktivitu takmer všetkých reholí. Jozef II. v roku 1789 rozpustil benediktínov. V roku 1802 ich František I. opäť povolil a poveril ich, aby svojimi profesormi obsadili desať gymnázií, čím prispeli k pozdvihnutiu vzdelania v Uhorsku. Od roku 1807 spravovali trnavské gymnázium, neskôr, v roku 1812, aj gymnázium v Bratislave, ktoré však bolo zoštátnené. Podobne na niekoľko desaťročí prevzali aj komárňanské gymnázium s kláštorom. Kláštory benediktínov mali charakter opátstva alebo rezidencie. Opátstva boli väčšinou lokalizované na osamelých miestach, na vrchoch, podobne ako hrady a pevnosti, kde žilo viac mníchov, ktorí pracovali na poli, v lesoch, vykonávali rôzne remeselnícke práce, odpisovali kódexy a pod. Rezidencie sa nachádzali prevažne v mestách, kde bol menší počet mníchov. Venovali sa duchovnej službe, vzdelaniu, výchove.

Napriek obnove 19. a 20. storočia zasiahli benediktínov na Slovensku pomery po vojne veľmi nepriaznivo. Snaha komunistickej totality vybudovať civilizáciu bez Boha viedla k zrušeniu reholí. Až po revolúcii v roku 1989 a následnej cirkevnej obnove na našom území mohli znova ožiť staré rehoľné tradície.