Vzkriesený Kristus sa zjavuje uprostred apoštolov, ktorí ho spoznávajú ako svojho Boha a Pána. Aj takto by sa dal charakterizovať pohľad na spoločenstvo mníchov žijúcich v kláštore. Spoločné prebývanie a pevné zakotvenie v tomto spoločenstve bratov (stabilitas in congregatione) je východiskový bod pre výstavbu domu Božieho, ktorým má byť každý kláštor. „Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu.“ (Ž 133,1) Mnísi ako bratia vytvárajú priestor, ktorý je Bohu taký blízky, že uprostred neho On sám prebýva (por. Ž 68, 6-7). Slová Písma, ktoré dávajú krásne zdôvodnenie tohto spôsobu života, prinášajú Skutky apoštolov, keď opisujú život kresťanskej komunity, plný altruizmu a úprimnej lásky (por. Sk 4, 32-37). Tak ako je významná úloha otca v rodine, také je postavenie opáta v spoločenstve mníchov. Dôležité je však jedno — opát je otcom komunity, ale zároveň služobníkom bratov a predovšetkým Krista, lebo reálnym opátom kláštora je a má byť Kristus.
Život v kláštore má byť školou duchovného umenia. Je to život odlúčenia od sveta, ktorého náplňou je hľadanie Boha. Podstatným prvkom benediktínskej spirituality je postoj, ktorý nachádzame už v prvých slovách Prológu Reguly. „Počúvaj“ (obsculta) — maj postoj pozornej bdelosti voči hlasu Boha a jeho vôli. Je to imperatív, ktorým sa Boh obracal od vekov k svojmu vyvolenému ľudu (por. Dt 4, 1). Počúvať a do svojho srdca prijať Božie výroky. A za tým všetkým sa skrýva nádej prisľúbenia (por. Prís 4, 10). Boh má ukazovať cestu múdrosti, od mnícha sa vyžaduje nakloniť uši svojho srdca (inclina aurem cordis). Radikálne a zároveň vznešene sa prihovára Benedikt každému vstupujúcemu na cestu života v kláštornej komunite.
Od takto chápaného vzťahu k slovu Boha, k jeho vôli, ktorá je mníchovi predkladaná aj ľudskou rečou opáta a predstavených, odvíja sa akcent na poslušnosť plynúcu z pokory ako jeden z pilierov spirituality.
Počúvanie vyžaduje atmosféru ticha, atmosféru, v ktorej je možné bdelo vnímať prítomnosť Boha. A tak už Benedikt implicitne diferencuje mlčanlivosť (taciturnitas) ako vnútorný a východiskový princíp vnímavosti a mlčanie (silentium) ako bezpodmienečný, ale predsa len vonkajší predpoklad.
Mních je povinný rozlišovať dobré od zlého, ale i lepšie od dobrého. Má nadobudnúť múdrosť miernosti, a tak vykročiť na zlatú kráľovskú cestu nasledovania Krista a objavovania Boha vo všetkom. „Aby bol vo všetkom oslávený Boh“ (por. 1 Pt 4, 11) — tento výrok apoštola citovaný Benediktom v Regule sa stal známym heslom benediktínskej spirituality, ktorý napokon má silnú aktuálnosť aj v dnešnej dobe.
Ovocím života v kláštore má byť radosť a láska. Láska, ktorej absolútnym objektom je Boh. Ale zároveň aj láska, ktorá slúži — bratom, chorým, hosťom. Láska, ktorá v každej situácii nachádza Kristovu tvár. Láska, ktorá sa zapaľuje posväcovaním každého okamihu. Lebo každý moment dňa má mních prijímať ako dar z Božích rúk. Má ho posväcovať modlitbou i prácou a modlitba má byť ustavičná (por. 1 Sol 5, 17). Z toho plynie i členenie času v kláštore a dôraz, ktorý je položený na slávení liturgie hodín, centrálne postavenie Eucharistie a povinnosť stálej individuálnej modlitby mnícha ako výraz neustáleho prebývania pred tvárou Boha. Modlitba má vyvierať z meditácie večných právd Svätého písma, odtiaľ vyplýva význam čítania posvätných textov (lectio divina).
Benediktínsky kláštor má byť domom Božím uprostred sveta, ktorý je však otvorený pre človeka ochotného hľadať, pre človeka, ktorý je v núdzi, pre prichádzajúceho Krista (por. Gn 18, 1-8; Hebr 13, 2; Rim 12, 13). Je odlúčený od sveta a zároveň pozýva vstúpiť do atmosféry prítomného Boha.
Každodenným cieľom kláštora, ktorý má byť domom bratov, je stávať sa príbytkom živého Boha. Ovocím všetkého snaženia sa stáva ten príznačný a v histórii tak blahodarný pokoj — „pax benedictina“. Pokoj, ktorý dáva Boh a ktorý možno rozdávať ďalej. Tak sa môže stať ostrovom pokoja v búrlivom mori dnešného sveta, majákom, ktorý svetlom pokoja priťahuje k Bohu a predovšetkým znamením prítomnosti Boha ako absolútneho Pána.