Kláštor Premenenia Pána je konventuálnym (nezávislým) benediktínskym priorátom a je členom benediktínskej kongregácie Zvestovania. Náš kláštor bol ako konventuálny priorát erigovaný rozhodnutím predsedajúceho opáta našej kongregácie zo súhlasom generálnej kapituly 5. októbra 2012. Za prvého konventuálneho priora bol 17. novembra 2012 menovaný o. Vladimír Kasan OSB.

Naše spoločenstvo má momentálne sedemnástich členov:

• mnísi (s večnými sľubmi):
  • o. Vladimír Kasan (prior),
  • o. František Štrba (podprior),
  • o. Blažej Škvarka,
  • o. Jakub Kaliński,
  • o. Jozef Brodňanský,
  • o. Damián Žilka,
  • br. Ladislav Mária Grenčík,
  • br. Marián Zaťko,
  • o. Michal Mária Kukuča,
  • o. Igor Hajas,
  • br. Svorad Mária Tirpák.
• dočasní profesi (s dočasnými sľubmi):
  • br. Rastislav Mária od Dvoch Sŕdc Lásky Priesol,
  • br. Dominik Miškár,
  • br. Peter Dupkala,
  • br. Pavol Mária Lompart.
• novic:
  • br. Dávid Mária Barjak.
• postulant:
  • br. Ján Kačmárek.

Život v našom kláštore

Život každého benediktína je na základe sľubu stálosti natrvalo zviazaný s daným spoločenstvom. Tento fakt spolu s neustálou snahou hľadať Boha a jeho vôľu spôsobuje, že jednotlivé benediktínske kláštory sa navzájom líšia čo do vonkajšej činnosti, v závislosti od miestnych podmienok, potrieb Cirkvi a spoločnosti, ako aj od schopností jednotlivých mníchov. Základom i vrcholom mníšskeho života však ostáva modlitba a to zvlášť modlitba liturgická, ktorej sa mnísi venujú viackrát denne v určený čas. K osobnej modlitbe sa pripočítava aj typicky mníšska prax lectio divina, čiže meditatívne čítanie Svätého písma a Otcov.

K našej práci patrí v prvom rade starostlivosť o riadny chod kláštora: od upratovania, cez varenie, starostlivosť o hospodárstvo a okolie kláštora, príprava liturgických slávení, až po správu knižnice, či internetovej stránky. Ku každému benediktínskemu kláštoru patrí dom hostí, ktorý je taktiež plne v réžii nášho spoločenstva. Spolu s ním sa viaže aj duchovná starostlivosť o hostí. Kláštor rozvíja aj mnoho ďalších činností menšieho významu, ktoré sa v budúcnosti môžu rozvinúť podľa dostupných možností. Medzi ne patrí aj nateraz obmedzená vydavateľská činnosť a kultúrno-vzdelávacia činnosť. Kňazi z nášho spoločenstva tiež príležitostne vypomáhajú s pastoračnými povinnosťami v diecéze, najmä pri spovednej službe.

Návrat benediktínov na Slovensko

Spoľahlivé údaje o činnosti synov sv. Benedikta v našej krajine nachádzame z prelomu 9. až 10. storočia, no prvé zmienky o ich pôsobení na našom území siahajú pred misiu sv. Cyrila a sv. Metoda. Od tohto času tu povstalo viacero opátstiev a množstvo ďalších kláštorov a rezidencií. V období tureckej expanzie, nepokojov, protihabsburgských bojov dochádza k pustnutiu kláštorov a snahy o obnovu utlmil v 18. storočí nepriaznivý vplyv osvietenstva. Komunistický režim podľa ruského vzoru dovŕšil dielo skazy a násilne prerušil tisícročnú benediktínsku tradíciu na Slovensku. Z dávneho pôsobenia benediktínov a slávy ich opátstiev zostali len názvy, ako napr.: Hronský Beňadik, Zobor pri Nitre, Skalka pri Trenčíne, ale tiež i svätci Andrej-Svorad a Benedikt a mnoho ďalších neznámych mníchov, ktorých príhovor podporuje súčasnú obnovu mníšskeho života „pod Regulou a opátom.“

Návrat benediktínov na Slovensko sa udial v jubilejnom roku. Klúčovú úlohu tu zohral banskobystrický biskup Rudolf Baláž, ktorý už v roku 1998 pustil svojich prvých dvoch diecéznych kňazov, Vladimíra Kasana a Blažeja Škvarku, do rádu sv. Benedikta. Rozhodli sa vstúpiť do Tynieckeho opátstva (Krakov, Poľsko), z ktorého sa už o dva roky pokúsili zaregistrovať na Slovensku. V roku 2000 sa im podarilo získať ako dočasné sídlo pre obnovenie Benediktínskej rehole farskú budovu v Ľubietovej. O dva roky však Ľubietovú opúšťajú pre neustálené majetkové pomery spomenutej budovy. Nakoniec mohli prijať ako dar 30 rokov neobývanú faru v Bacúrove. Na tomto mieste sídlili slovenskí benediktíni až do otvorenia nového kláštora v Sampore, v roku 2010.

V Bacúrove vykonali mnísi množstvo práce. V priebehu dvoch rokov sa bývalá fara zmenila na nepoznanie. Najprv bola vymenená strecha, opravené a upravené prízemie a okolie budovy. Bývalá farská budova sa tak zmenila na akýsi „kláštor v menšom vydaní“. Na tomto mieste bol oficiálne zriadený Dom sv. Benedikta, ako filiálny dom Tynieckeho opátstva v rámci novej mníšskej fundácie.

Napriek bohatej histórii benediktínov na Slovensku a možnosti zaujať niektoré s historických sídiel padlo rozhodnutie začať s výstavbou nového kláštora. Toto rozhodnutie podmienili mnohé dôvody, no najmä potreba zabezpečiť riadny rast nového spoločenstva, bez zbytočnej záťaže spojenej so starostlivosťou o historické pamiatky, pastoračnou službou, či nevhodnou lokalitou. Vďaka prajnosti o. biskupa Mons. Rudolfa Baláža a štedrosti farníkov zo Sliača sme sa stali vlastníkmi sedemhektárového pozemku v dedinke Sampor. Toto miesto výborne zodpovedá potrebám mníšskeho života, keďže poskytuje dostatočný priestor, ticho a zároveň je prístupné pre hostí. Základný kameň pre stavbu nového kláštora požehnal pri svojej poslednej návšteve Slovenska pápež Ján Pavol II.

Turíčny pondelok 24. mája 2010 ostane pevne zapísaný v novodobých dejinách benediktínov na Slovensku. V tento deň konsekroval o. biskup Rudolf Baláž kláštorný chrám Premenenia Pána za účasti o. biskupov Viliama Judáka a Tomáša Galisa, opátov, mníchov, množstva kňazov a klerikov, ako aj veriaceho ľudu z celého Slovenska. Otec opát Bernard Sawicki OSB, opát Tynieckeho opátstva, po skončení slávnosti vyhlásil nový kláštor za jednoduchý priorát a za prvého priora menoval o. Vladimíra Kasana OSB.